Presvietiš všetky hviezdy 1.

13. february 2011 at 2:03 | Angie |  Presvietiš všetky hviezdy
Presvietiš všetky hviezdy
1. kapitola - Ty vitaj a ty vypadni!


~ Časť Andy:

Po polročnom turné po Amerike sa konečne vraciam do Wisconsinu - môjho rodného mesta. Pred štyrmi rokmi som so svojimi dvoma priateľmi Chrisom a Alexom založil rockovo-metalovú kapelu Black Bones. Do sveta hudby a slávy sme prerazili celkom rýchlo. I keď priznávam, že väčšina našich fans sú len pobláznené tínedžerky. Ľudia nás milujú preto, akí sme. Hráme vlastný druh hudby a máme vlastný štýl. Konkurencia bola vždy vysoká, pretože v tejto zasranej Amerike sa rockové kapely rodia všade a producentov je nesmierne málo. Ale sú ľudia, ktorí nám pomohli prebojovať sa ku predu a vďaka ním sme tým, čím sme. Ale dosť už o sláve. Je síce pekná, ale po čase začne každému liezť krkom. Mám len 21 rokov, som rád, keď si môžem užiť deň sám, bez všetkých kecov, foťákov a podobne. Človek to neskôr začne neznášať a už sa toho nezbaví. Vlečie sa to s vami všade, kde sa pohnete. Preto som príšerne nadšený, že teraz sedím v našom autobuse na ceste domov k našim. Nevidel som ich už vyše pol roka. Celá naša rodina hovorí, že zo ma vyrástol riadny "kvietok", takže nečakám, že ma budú vítať ako vo filme. Oslava na privítanie, slávnostný obed a hodinové objímanie; to všetko by mohli byť len scény z úbohého prepadákového filmu.
No hej, malé deti majú zo mňa strach, väčšina chalanov, ktorí hovno vedia ma odsudzujú alebo si robia zo mňa posmech. Dospelí nado mnou krútia hlavou a dievčatá... sú dievčatá. Od malička som sa trochu (trochu dosť) líšil od ostatných ľudí. Vždy som chcel byť jedinečný a iný ako ostatní. V už tej dobe som miloval rock, punk a metal. To sa odrážalo na mojom správaní a oblečení. Podľa tých ko*otov som bol "Emák", ale vždy som na nich kašlal. Do dnes mám čierne vlasy, piercingy v perách a obliekam sa metalovo. A som rád taký, aký som. Dnes sa im všetkým posmievam, pretože zrazu som pre nich niekto. Ľudia sú takí primitívni.

Prišiel som domov, kde ma čakali otec s mamou a sestra s bratom. No dobre, zopár objatiam som sa vyhnúť nemohol, ale bol to celkom fajn pocit byť zase s nimi. Celý deň som strávil kruhu rodiny, padali všemožné historky či už z mojej alebo ich strany. A po tom všetkom som konečne zaľahol do mojej milovanej postele, v ktorej som spával už od svojich ôsmych rokov. Tri krásne dni nič nerobenia a len leňošenie. Za ten čas som sa ani nepohol z domu. Hoci cez to všetko bolo dosť ťažké dohnať tých šesť mesiacov bez rodiny. Ale mám ich rád.
Na piaty deň môjho pobytu doma sa moja matka prvýkrát zmienila o tom, že príde návšteva. Nedalo mi v tom nehľadať postranné úmysly. Na večeru prišlo niekoľko ľudí. Moji starí rodičia, strýko, druhý strýko, bratranci... Na ďalší deň prišli mamini a otcovi známi. Bolo viac ako očividné, že ma chceli vidieť na živo. A jedného dňa, asi tak o tri týždne po tom, čo som prišiel, mama znova ohlásila, že príde návšteva, ale tak trochu to podala inak.
"Pamätáš si na rodinu Swanovcov?" Spýtala sa ma, ale radšej pohľad smerovala do hrnca na sporáku, aby náhodou nebadala na mne ksichty. Uznávam, že mi to liezlo krkom, ale pani Swanovú si pamätám ako veľmi milú ženu a bola zároveň maminou najlepšou priateľkou.
"Viem, že sa to nehodí, pretože si tu, takže sa ti nečudujem, ak ti to nebude po chuti. Swanovci idú na dva mesiace do Afriky." Spomenul som si, že obaja Swanovci boli lekármi a väčšinu času venovali práve rozvojovým krajinám a pomoci chudobným a charitám. Nevedel som ale, čo presne má mama na mysli. Na čo ma pripravuje.
"Pamätáš si na ich dcéru Baylee?" Musel som zaboriť hlbšie do spomienok, aby som si spomenul na niekoho, koho meno mi bolo síce známe, ale nevedel som ho k nikomu priradiť. Keď mama dodala, že sme chodili spolu na základnú a tiež spomenula výlet do Kanady, keď som mal osem, spomenul som si na nevýraznú, umrnčanú tvár, svetlé hnedé vlasy a čierne uhlíkové oči.
"Baylee." Zopakoval som jej meno a ešte pospomínal, čo my dvaja vlastne máme spoločné. Prvýkrát sme sa asi stretli na jej štvrtých narodeninách. Už vtedy to bola taká tichá a utiahnutá povaha. Rodičia ju naobliekali do bielych šiat a ona aj tak celý deň strávila sediac na stoličke, zakiaľ čo ostatné decká (ne čele so mnou) jej rabovali stoly s jedlom a užívali si "skvelý deň" bez toho, aby vôbec niekoho napadlo, že niekto oslavuje narodeniny. A keďže naši rodičia boli takí skvelí priatelia, raz v lete sme strávili spolu jeden mesiac prázdnin v Kanade. Cez to všetko z nás nikdy priatelia neboli. Bola divná a za ten čas sme prehovorili len bohvie koľko viet. Niekto tretí by povedal, že sme na seba odutí alebo čo, ale my dvaja sme si jednoducho nemali nikdy čo povedať.
"No hej, pamätám si ju. Čo so ňou?"
"No ona s nimi ísť nemôže, a keďže jej stará mama príde do mesta až budúci týždeň, zostane u nás. Jej babička je vraj na Floride a skoršie prísť nemôže. Nebude ti to vadiť?" pozrela na mňa a hoci očakávala, ako zareagujem, dúfala, že to nedám aspoň najavo a poslušne prikývnem.
"Ani nie." Nezaujato som pokrčil plecami. Aj tak sa zavriem zase do izby alebo vypadnem niekam s chalanmi von.
"To som rada, ale ber to z tej lepšej stránky. Aspoň sa tu nebudeš nudiť. Určite si máte toho veľa čo povedať."
"Mami, nikdy sme medzi sebou neprehovorili jednu súvislú vetu." Občerstvil som jej pamäť.
"Vtedy ste boli ešte deti, už ste z toho vyrástli." Skonštatovala s úsmevom.
"A koľko že má vlastne rokov?" Bol som myšlienkou, že u nás strávi týždeň tak zamyslený, že ma vlastne ani nenapadlo, ako sa zmenila a ako vyzerá teraz.
"Sedemnásť."
"A je pekná?" Opýtal som sa so smiechom. To bolo prvé, čo ma vždy napadne, keď započujem vek hocakej baby. No čo, už som raz taký.
"Myslím, že sa ti bude páčiť." Ubezpečila ma. Bol som rozhodne zvedavý, čo sa zjaví na prahu našich dverí, ale bolo mi to vlastne jedno. Sloboda moja, za nič na svete by som ju momentálne nevymenil a na neviazané randenie chuť ani v najmenšom nemám. A som si istý, že taký názor bude mať aj ona.

Zazvonil zvonček u dverí. Ja som vtedy sedel na posteli s gitarou v ruke. Práve ma napadol úžasný text pre novú skladbu, ale ako náhle som započul cudzie hlasy vychádzajúce zdola a ešte k tomu aj mamino hlasné "Vitajte", sa moja múza celkom vytratila. Alebo skôr ušla. Zišiel som po schodoch dole, naschvál som dupal silnejšie, aby bolo počuť, že idem na scénu. Všetci už boli naprataní v obývačke a pred tým, než som do nej vošiel som sa stretal s Dominicom - s mojím o šesť rokov mladším bratom.
"Tak čo návšteva?" Opýtal som sa.
"Sú celí nedočkaví, že ťa uvidia. To je strašné. Všetci sa sem chodia na teba pozerať, ako keby sme boli ZOO." Zašklebil sa.
"Ty smrad jeden." Chytil som ho za hlavu a rozcuchal som mu vlasy. Dominic sa zrejme nejako vykrútil z toho, aby nemusel tráviť večer v kruhu návštevy. Odo mňa sa, bohužiaľ, očakávalo, aby som sa účastnil a počúval ich žvástvy, ako som vyrástol, ako ma obdivujú a podobne. Vošiel som do obývačky a hneď mi do očí vbili dvaja známi ľudia sediaci na pohovke - Swanovci. Je to už niečo cez dva roky, čo som ich nevidel.
"Oh Andy! No konečne ťa po tak dlhej dobe vidíme." Okamžite sa mi začali venovať. Bol som ale zvedavejší na Baylee, hoci tá tu nebola.
"Rose," otočila sa pani Swanová k mojej mame. "Mrzí nás, že ťa musíme s týmto otravovať, ešte aj keď tu máš Andyho."
"To je v poriadku." Predbehol som mamu. "Budem tu mať aspoň spoločnosť. Aj tak celé dni sedím len za počítačom." Vo chvíli, keď som dohovoril som sa sám sebe začudoval, čo som to vlastne povedal. Od kedy som preboha taký dobrosrdečný? Dúfam len, že to rozhorčenie nebolo na mne vidieť. Tak ale, robím to predovšetkým kvôli mame. Zrazu sa rozhovoril aj jej manžel.
"To sme veľmi radi. Uvidíš, že sa skvelo zabavíte. Nechali sme Baylee tučné vreckové, takže ju poťahaj kade-tade." Usmial sa, ako keby očakával, že sa jej budem nepretržite venovať. Toto v dohode nebolo. Následne sa ozvala moja mama.
"A kdeže ju máte?"
"Išla s Angelou do izby aj s vecami." Odpovedala jej pani Swanová. Nasledovalo obrovské ticho, pretože po schodoch sa ozývali kroky. Keďže som stál chrbtom ku vchodu do predsiene, obrátil som sa, aby som ju konečne zbadal. Na prahu stála moja sestra Angela a hneď spoza jej chrbta sa objavila ona - Baylee. Rýchlo a precízne som si ju obzrel od hora dole. Typická jednoduchá a nevýrazná. Oblečená v rifliach a mikine, jej kedysi svetlé hnedé vlasy boli teraz orechovo tmavé. Vlasy husté rovné, ale len úboho sčesané dozadu a zapravené za uši. Tvár mala bledú a bez mejkapu. Jediné, čo sa na nej nezmenilo, boli asi tie oči, ale mal som asi sto chutí ju zobrať k stylistovi, aby vyzerala aspoň trocha zaujímavo. To, ako sa tvárila, mi pripomenulo naše prázdniny v Kanade. Je to, ako keby sme sa čo sa týka vzťahov vôbec nezmenili. Pohľad, ktorí smeroval do bočnej strany miestnosti, ktorý sa všetkým vyhýbal. Bolo to, ako keby mnou a všetkými opovrhovala. Vyzerala sklesnuto a i naštvane. Ale pravdu povediac, sa jej nečudujem. Jej rodičia ju takto často odstrkovali k príbuzným a myšlienka, že musí celý týždeň prežiť v cudzej rodine by sa ani mne nepozdávala.
"Tak tu si." Vykríkla jej matka a ona uprela jej pohľad smerom k nej. Rozhodne to bola divná situácia. Následne si sadla vedľa nich. Počas ďalšieho rozhovoru jej rodičov s mojimi sa pozerala do zeme a nevyslovila ani "ň". Potom, keď zazneli naše mená, navzájom sme sa na seba pozreli. Snažil som sa vyzerať priateľsky. Rozhodne som nemal záujem bývať celý týždeň pod jednou strechou s nepriateľom, takže som chcel zakopať našu imaginárnu vojnovú sekeru konečne pod zem. Prešla asi hodina, čo sa naši rozprávali a my sme len nemo vnímali diskusiu, občas sme sa na seba pozreli, ale väčšinou sa dívala do zeme. Ani to s ňou nehlo, že na päť krokov od nej sedí rocková hviezda. Ja som jej to videl v očiach - opovrhovala mnou. Za ten čas, čo jej rodičia veselo spomínali sa ani raz neusmiala. Vyzerala byť skutočne pod psa. Keď si tak však spomínam, bola taká vždy. Ako by sa neznášala, a všetko a všetkých naokolo nenávidela. Po dlhšom rozhovore sa jej rodičia zodvihli.
"Tak my ideme, lebo nestihneme lietadlo." A o desať minút už sedeli v aute a kývali nám. Moja mama i s Baylee stála na prahu vchodových dverí a zakiaľ čo moja mama s úsmevom odkyvovala, Bayleeina ruka sa ani nepohla od tela. Pozeral som sa na ňu zo schodov, takže som jej videl iba chrbát a nie do tváre. Povzdychol som si a rozhodol sa vrátiť do svojej izby. Však ak sa rozhodneme porozprávať, môžeme to urobiť aj zajtra. Tento týždeň bude rozhodne trafený, a som zvedavý, ako to celé dopadne.

 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama