Presvietiš všetky hviezdy 6.

20. february 2011 at 2:31 | Angie |  Presvietiš všetky hviezdy
Presvietiš všetky hviezdy
6. kapitola - Začnime odznova

Omámene som ležal na zemi a hľadel priamo do jej tváre, ešte viac zdesenej, ako tej mojej. Nastalo ticho. Tak zblízka sme sa na seba pozerali, že mi tuhla krv v žilách. Končeky našich nosov boli od seba ani nie na dva centimetre a ja som cítil na lícach jej teplý dych. Obaja sme zamrzli a čakali, kto sa ako prvý ozve, a čo nastane ďalej. Naše pohľady sa stretali a vtedy som si pripadal ako zhypnotizovaný, i ona. Na okamih som mihol pohľadom k jej pootvoreným perám a napadlo mi, ako toto všetko dopadne. Nebol som si ničím istý a vôbec som netušil, čo sa jej práve teraz dialo v mysli, ale vnútorný inštinkt, nie... srdce mi šeptalo, aby som to urobil. Možno na to práve čakala. Mám alebo nemám to urobiť?
Z tranzu nás oboch však vytrhol môj mobil - zvonil. V tom okamihu sa Bay ako keby zobudila a okamžite zo mňa zliezla.

"P-prepáč." Hlesla a ja som sa z očividne trápnej situácie snažil výjsť s chladnou hlavou a robil som, že ja nič. Ako keby to so mnou ani len nehlo. Sebavedomo som sa snažil vytiahnuť mobil z vrecka, hoci sa mi ruka mierne triasla. Alex volal.
"Áno?" Opýtal som sa do telefónu.
"No vráťte sa. Našli sme ho." Tá správa so mnou ani len nehla. Stále som sa spamätával z toho, čo sa práve stalo. Hlavou mi behala myšlienka, či mám byť rád, že nás vyrušil Alex alebo nie. Preboha! Čo riešim?! Ja som sa práve chystal... o môj bože!!! Ďakujem Alex! Ďakujem! Kričala v duchu moja myseľ.
"Haló?" Ozval sa z mobilu Alexov hlas. "Andy? Si tam?"
"Dobre, ideme teda naspäť." Zložil som telefón a ešte stále som hľadel na jeho displej. Ja som sa vážne bál na ňu znova pozrieť.
"Našli ho." Prekonal som strach a otočil sa k nej. Snažil som sa zachovať chladnú hlavu aj
naďalej. Sedela na zemi a trocha rozpačito na mňa hľadela. "Poď. Ideme naspäť." Vykročil som, ale ona sa ani nepohla. "Deje sa niečo?" Opýtal som sa jej. Najprv mlčala a na to zahanbene hlesla.
"Myslím, že mám niečo s nohou." Až vtedy som registroval, že si drží členok. Podišiel som k nej bližšie a kvokol si pri ňu.
"Môžeš chodiť?" Opýtal som sa, ale už som sa snažil od nej držať určitý odstup.
"Pokúsim sa." Vyzerala, že už len hovoriť je pre ňu namáhavé. Podoprel som ju a pomohol jej vstať.
"Au!" Bolestivo hlesla, keď sa snažila dostúpiť na pravú nohu. A mohol som skonštatovať, že sme objala boli momentálne v kíbli. Bohvie, ako ďaleko sme zašli do lesa, boli sme uprostred ničoho. Vôbec som netušil, čo teraz.
"Choď teda pre niekoho, ja tu počkám." Povedala a oprela sa o strom.
"Tak to teda nie, nenechám ťa tu." Zahlásil som, na čo na mňa udivene pozrela. Keď som sa tak zamyslel, znelo to fakt divne. Hlavne preto, že päť minút dozadu som jej povedal, že je šibnutá krava.
"A čo chceš teda urobiť?" Opýtala sa ma ihneď. Rýchlo som rozmýšľal, čo vypustím z úst.
"Keby som ťa podoprel a ty by si skackala po jednej nohe?" Môj, pre ňu zrejme nezmysluplný návrh ju akoby rozčúlil.
"Tá noha bolí!" Sykla. Tá neznesiteľná povaha sa jej vracala.
"A aký máš ty plán, hm? Ty chytrá!" Zvýšil som hlas aj ja. Urazene uhľa pohľadom na bok.
"Proste ma tu nechaj." Zafrflala. Prekrútil som očami a naštvane si vopchal ruky do vreciek od nohavíc.
"To určite!" Nastala minúta ticha. Stále pozerala urazene do zeme, nevedel som prečo. To bola celá ona. Hrala sa predo mnou na tvrdohlavú frajerku. "Fajn, tak mi vyskoč na chrbát." Okamžite na mňa švihla pohľadom.
"Kretén!" Zavrčala na mňa, ale následne ju seklo od bolesti a malinko sa zatrmácala.
"Nemyslel som to ako nadávku. Myslel som to doslova." Na to na mňa znova pozrela a začala sa celá červenať.
"Čo?!" Vydesene na mňa vypúlila oči. Bola tak v rozpakoch, že som sa musel zasmiať. Niesť ju po celom lese na chrbte, tá myšlienka sa ani mne nijako nepáčila, ale čo iné nám zostávalo. Podišiel som o krok bližšie a zase ona o krok uskočila.
"Si blázon?! Nie!!" Vykríkla.
"A čo chceš robiť?" Opýtal som sa a v duchu sa na nej zabával. Keď som sa na ňu takto díval, vyzerala celkom... roztomilo. "Pozri ja viem, že ma neznášaš, ale tak skús sa tým prehrýzť." Očervenela ešte viac.
"N-no vieš, o to nejde. Ale..." hanblivo koktala. "Na chrbát?"
"To prežiješ." Dodal som a podal jej ruku. Chvíľu váhala, ale nakoniec uznala, že iná možnosť nie je.

Po dvadsiatich metroch som aj oľutoval, čo som navrhol. Nie som bohvie aký zdatný silák a ona tiež nie je najľahšia.
"Zvládneš to? Je to dosť ďaleko?" Opýtala sa ma s rukami okolo krku.
"Hej, len nie som zvyknutý mať na chrbte šesťdesiat kíl."
"No dovoľ!" Skríkla mi do ucha. "Mám päťdesiatpäť!" Na čo sa mi zatočila hlava.
"Dobre, dobre, len mi prosím, nekrič do ucha." Pekne som poprosil, zakiaľ som sa snažil držať stabilitu.
"Prepáč." Stíchla a ďalších päť minút už nič nepovedala.
"Vieš," prehlušil som to neznesiteľné ticho s nádejou, že sa znova nepoškriepime. Inak prisahám, že by som ju hodil do najbližšej rokliny. Na hádky som už nemal nervy. Na dnes mi dostatočne stačilo. "Neviem, prečo ma neznášaš a už ma vlastne ani nebaví viesť medzi nami vojnu." Načal som diskusiu, dúfajúc, že sa dozviem tak dlho chcené odpovede, ale ona nereagovala. Pokračoval som teda. "Pozri, nemusíme byť priatelia, ale ak som ti teda urobil niečo, čím som ti ublížil či podobne, tak prepáč. Fakt sorry." Počas ticha som dosť uvažoval a uznal, že na toto všetko naozaj nemám nervy. A teraz som sa verejne vzdal. Pokiaľ chcela výhru, tak dosiahla, čo chcela. Jediné, čo som chcel, bolo vedieť pravdu. A pokiaľ ju moje ospravedlnenie neprinúti aspoň z férovosti povedať, o čo jej vlastne od začiatku išlo, tak už fakt som z tej ťažkej baby v koncoch.
Neodpovedala. Akoby som celú tú cestu niesol na chrbte mŕtvolu.
"Neznášala som ťa," šepla a ja som mal pocit, že plače. "pretože si odišiel." Na sekundu som zastavil a nahol hlavu. Jej hnedé pramene vlasov mi viseli cez rameno a jej bielu bradu mala opatrne položenú na mojom pleci. A predsa som jej nedovidel do očí, ktoré jej zakrývali vlasy. Chcel som povedať 'Prečo?', ale rýchlo som sa zastavil. Nechcel som ju prerušovať, tak som pokračoval v chôdzi. Ona ďalej zašepkala.
"Keď sme boli malí, vždy si bol stredobodom pozornosti. Andy to, Andy tamto... Vždy si bol ty ten obľúbený a talentovaný. Nezávidela som ti, nikdy mi nevadilo, že ja som bola nikto..." hlas sa jej začal triasť, "ja som ťa vždy len obdivovala." Myslel som, že zle počujem, ale ona to skutočne povedala. Takúto odpoveď som nečakal ani v najšialenejšom sne. Plakala.
"Hoci som sa tvárila, že ťa nemôžem vystáť. Ale potom, jedného dňa, si proste len tak odišiel. A stal sa z teba celkom iný človek." Preglgla guču v hrdle. Myslel som, že už jej došla reč, ale nakoniec sa ešte premohla k posledným slovám. "Ty si odišiel a ja... znenávidela som ťa."
 

2 people judged this article.

Comments

1 Kate BVB Kate BVB | Web | 20. february 2011 at 15:25 | React

woow! Píšeš úžasně! x) strašně moc se mi to líbí.. těším se na další.. x)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama